Mobilná aplikácia Veľká Rača

Lanovky 5/7
Zjazdovky 16/16
Sneh 60 cm
Zobraziť Mapu

História obce Oščadnica

História obce Oščadnica

Valašská kolonizácia Kysúc

V 16. a 17. storočí sa počas valašskej a kopaničiarskej kolonizácie dosídlilo územie horného toku rieky Kysuca, Bystrica a územie severne od sútoku Bystrice a Kysuce. Napr. v okolí Oščadnice sa dodnes nachádza množstvo malebných kopaničiarskych osád, z ktorých viaceré majú svoj pôvod v období valašskej kolonizácie. Valaši predstavovali pastierske obyvateľstvo, ktorého hlavným zamestnaním bol chov oviec, dobytka, spracovanie mlieka, vlny a kože. Prvé vysoko položené valašské sídla vznikali v tejto oblasti pod Veľkou Račou. V listine z roku 1540 sa spomína osada Diedova. Odtiaľ sú odvodené názvy Zadedová, Dedovka, Dedová – malé lokality v okolí Oščadnice. Rozsiahlou likvidáciou lesa pre nové pastviny a spôsobom hospodárenia sa v priebehu stáročí vytvoril typický kopaničiarsky charakter krajiny s roztratenými osadami a množstvom lúk a pasienkov aj vo vyšších polohách nad lesom.

Vznik väčšiny kysuckých dedín

Hoci proces osídľovania Kysúc trval niekoľko storočí, možno konštatovať, že väčšina kysuckých dedín vznikla v 17. storočí. Zaslúžili sa o to nielen Valasi, ale aj pôvodné slovenské obyvateľstvo, ktoré tu žilo aj pred ich príchodom. Valašské a pôvodné obyvateľstvo postupne splynulo a už v 18. storočí nebol badať žiadny rozdiel medzi týmito etnikami. Obyvateľstvo valašského pôvodu dokonca postupne stratilo aj viaceré práva a výhody, ktoré dostávalo pri osídľovaní vyššie položených území od majiteľov jednotlivých panstiev. Z jednotlivých malebných zákutí Kysúc osobitosťou dodnes vyniká najmä územie doliny Čierňanky v najsevernejšom cípe Kysúc, kde žije goralské etnikum. Územie na sever od Čadce hraničiace s Poľskom bolo totiž kolonizované obyvateľmi, hovoriacimi podobne ako na Orave a severnom Spiši – goralským nárečím. Oblasť Goralov zaberá na Kysuciach 5 obcí (Skalité, Čierne, Svrčinovec, Oščadnica a časť Čadce pod názvom Čadečka).

Vznik Oščadnice - Podjavorské možno položiť medzi roky 1600-1610 (prvá písomná zmienka však bola až v roku 1712). Prinajmenšom sezónne (salaše) sa tu ľudia trvale zdržovali už aspoň okolo roku 1500. Prvá zmienka o Oščadnici je v roku 1579, ktorá je písaná slovensky a to vo forme listu Budatínskeho grófa kňažnej v Tešíne. Druhý zmienka je z roku 1583, je písaná latinsky, ide o spor Mikuláša a Františka Deršiho proti Jánovi Suňugovi kvôli pozemkom. V rukopise Mateja Béla o Trenčianskej stolici, ktorý bol napísaný v roku 1730 je napísaná celá strana o Oščadnici, ale názov Podjavorské už vôbec nespomína. Názov je tu uvedený ako "Oszadnicza vel Osstanicza" z čoho vyplýva, že už vtedy názov obce bol Oščadnica. Názvy Podjavorské a Oščadnica sa používali paralelne, pričom Podjavorské sa užívalo u budatínskeho panstva, ktorému Oščadncia patrila a názov Oščadnica sa používal na sliezskej strane. Potom názov Oščadnica úplne vytlačil názov Podjavorské, k čomu došlo asi v druhej polovici 17. storočia. Názov Podjavorské možno azda hodnotiť ako slovenský, názov Oščadnica je skôr poľský. Názov Oščadnica - koreň Oščad naznačuje pôvod zo staršieho tvaru Asked, z ktorého možno odôvodniť aj názov najvyššieho vrchu Ještěd v českom pohorí – Lužické hory. Názov Aska "jaseň" je germánskeho pôvodu ešte z doby rímskej. V urbáre r. 1658 budatínskeho panstva, Oščadnica patrila medzi väčšie obce budatínskeho panstva, vidieť to aj zo sumárnej výšky urbárskych poplatkov. Mala svoju pílu i mlyn. Obyvateľstvo sa zamestnávalo chovom dobytka a pasením oviec, drevárstvom, strúhaním šindeľa, pestovaním ľanu.

Obec založili v prvej polovici 18. storočia valasi panstva Budatín na pôvodnom území panstva Strečno. Patrila panstvu Budatín, neskôr panstvu Strečno. V roku 1720 mala obec tri mlyny a 45 daňovníkov, v roku 1784 254 domov, 391 rodín a 1929 obyvateľov, v roku 1828 306 domov a 2987 obyvateľov, ktorí sa zaoberali domácim spracovaním dreva a chovom oviec a dobytka. Po roku 1918 obyvatelia pracovali v poľnohospodárstve a značná časť, najmä po vzniku účastinnej spoločnosti Drevopriemysel v Oščadnici, v drevárskom priemysle. Bolo tu päť vodných píl a dva vodné mlyny. V roku 1919 tu bol štrajk drevorobotníkov, aktívne pracovala miestna organizácia KSČ. V období príprav Slovenského národného povstania sa tu organizoval záchytný tábor pre utečencov z českých krajín. Bol tu operačný priestor partizánskej skupiny Morského. Neskôr obyvatelia pracovali v miestnych podnikoch Drevina, Krásno nad Kysucou – Oščadnica (výroba dvier a okien) a vo Vítkoviciach, Ostrave a Karvinej. Pôdu obrábali súkromne hospodáriaci roľníci.

Oščadnica

sa stala samostatnou farnosťou v roku 1788 (dovtedy bola súčasťou čadčianskej farnosti a neskôr filiálkou farnosti Skalité), keď si oščadnickí farníci vlastnými silami postavili v centre obce drevený kostolík, ktorý bol zasvätený uhorskému kráľovi sv. Štefanovi. O šestnásť rokov neskôr, v roku 1804 bol v obci postavený nový murovaný kostol sv. Štefana, kráľa. Po zániku Rakúsko – Uhorskej monarchie požiadali oščadnickí veriaci Svätú Stolicu v Ríme a biskupský úrad v Nitre o zmenu patrocínia kostola. Bolo im vyhovené a od roku 1921 sa novou patrónkou kostola stáva Nanebovzatá Panna Mária.

Obec patrí medzi najväčšie na Kysuciach, pretože z jej ústredia sa domy rozliehajú do niekoľkých dolín i na strmé úbočia Slovenských Beskýd. Leží na ľavom brehu Kysuce. Vinie sa hore dolinou 13 km dlhou okolo potoka Oščadničianky.
Rozloha obce je 59 km2. Má 22 osád.

Pamiatky

Kalváriu v Oščadnici postavili oščadnickí veriaci z vďačnosti za to, že za II. svetovej vojny, kedy sa počas jedného mesiaca roku 1945 urputne bojovalo na Veľkej Rači, nikto z obyvateľov nepadol a obec vyviazla bez pohromy. Pozemok pod Kalváriou prepustili spolumajitelia celý zadarmo. S výstavbou Kalvárie sa začalo v roku 1946 išlo predovšetkým o prípravné práce ako bolo vozenie materiálu, kopanie cestičiek. Ku skutočnej stavbe došlo na jar roku 1947. Projekty na Kalváriu vypracoval architekt Anton Medrický, ich výstavbu realizoval murársky majster Rudolf Štens. Jednotlivé reliéfy zastavení krížovej cesty na kalvárskom vŕšku boli zhotovené v CHrámovom družstve v Pelhřimove. Autorom sochy 14. zastavenia je oščadnický rodák, ľudový majster , Jozef Pazdera. Kalvária bola postavená v čase pôsobenia farára, dekana a čestného kanonika Štefana Krautmana. Nemalú zásluhu na tom má aj oščadnický notár Martin Bernát. Ale bez pomoci ľudí, ich obetavej práce, na úkor voľného času by Oščadnica takú veľkolepú Kalváriu nemala. Už niekoľko desiatok rokov sa v nedeľu po sviatku Nanebovzatia Panny Márie 15.8., koná Kysucká púť veriacich na Kalváriu, jedinú v našom regióne. Schádzajú sa tu pútnici z Kysúc, ale aj z iných končín našej krásnej vlasti. V tento deň sa v Oščadnici slávia aj tradičné Oščadnické hody, ktoré majú už viac než 200 ročnú tradíciu.

Kostol nad Kalváriou bol postavený tak isto ako Kalvária, na žiadosť oščadnických veriacich. Do novembra 1947 bol kostol vystavený a do júna 1948 bola dokončená vnútorná časť kostola. Pán Anton Medrický - architekt daroval kostolu pozlátený obraz Panny Márie s Ježišom. Tak ako Kalvária, aj kostol nad ňou bol vystavaný výlučne z milodarov obetavých farníkov, rodákov, robotníkov a oščadnických bratov a sestier žijúcich v USA. Vďaka patrí aj Oščadnickému hasičskému dobrovoľnému zboru, ktorý počas celej stavby dodával ku kostolu vodu z potoka, a tým veľmi pomohol a uľahčil prácu na stavbe.Pred kostolom sa vynímajú tri veľké drevené kríže. Kríž v strede je najvyšší. Vysviacka Kalvárie, krížov i kostola nad Kalváriou sa konala dňa 15. augusta 1948 za prítomnosti 20 000 pútnikov.

Tradície:

Ľudové odevy sa vyrábali z ľanového plátna, súkna a ovčej kože, až neskôr sa používali kupované materiály, a to najmä modrotlač, glot a jemné plátno, menej brokát a atlas.

Mužský odev tvorila biela ľanová košeľa so širokými rukávmi (nazývaná košuľa), plátenné gate (nazývané gače), biele súkenné nohavice s dvoma rázporkami obšitými farebnými šnúrami. V 19. storočí sa nosil široký opasok. V zime sa nosila trojštvrťová hnedá súkenná huňa (nazývaná guňa), ktorá bola lemovaná farebnými šnúrami, neskôr to bol kabát z tmavohnedého súkna (nazývaný guňok) alebo trojštvrťový hnedý kožuch. Ako obuv sa nosili krpce, biele kapčoky (nazývané kapitá) a čierne súkenné papuče. Na hlave sa nosil čierny klobúk s homolovitým dienkom s nízkou dohora vyhnutou strieškou.

Ženský odev tvoril rubáš, ktorý bol z ľanového plátna; staršie oplecko (nazývané kabotek), ktoré bolo z ľanového plátna, novšie z batistu; nosili sa nezapásané; biela ľanová sukňa (nazývaná fortuch), ktorá bola z drobno vzorovaného damašku, z modrotlače, neskôr i z brokátu; zástera (nazývaná zopaska), ktorá bola z čierneho glotu alebo bieleho bodkovaného etamínu; živôtik (nazývaný lajblík), ktorý bol z brokátu bledších farieb so šôsikmi. V zime sa nosili archaické rovné textílie z plátna nazývané plachetka, plachta odievacia, presteradlo a lochtuška, hnedý trojštvrťový kožuch, priliehavé podšité kabátiky (nazývané kabát). Ako obuv sa nosili krpce a súkenné čierne papuče.

"Dievky" sa česali tak, že si naprostriedku hlavy robili pútec a vzadu nosili spustený vrkoč. Vydaté ženy sa česali na "trtol" s lichobežníkovou podložkou (nazývanou chomoľka), na účes si kládli mäkký šifónový červeno vyšívaný čepiec (nazývaný čepec). Cez čepiec si "uvíjali" obdĺžnikovú tri "rífy" dlhú a 30 cm širokú "podvičku".

Výzdoba:

typická bola jemná výšivka. Odevné časti sa málo zdobili. Vyšívali sa najmä čepiec, "podvička", "oplecko na plecnici", golieriku a "tacliach" a prestieradlo. Výšivka sa robila plochým stehom, husto hodvábom a bola riešená do pásikov jeden až tri centimetre širokých. Farbu používali červenožltú a bieložltú. Mužský odev nebol vyšívaný, zdobili ho len farebné šnúry.

Zdroj: kronika obce

námestie

 

V súčasnosti:

Počet obyvateľov:

5641

    muži 2792
    ženy 2849
Rozloha: 5863 ha
Prvá písomná zmienka: v roku 1712
Starosta: Ing. Marián Plevko